Take me home -/4

22. march 2013 at 15:16 | Louette
Je tu ďalšia čast Take me home. :) Fakt by som sa mala hambiť, pretože som si musela prečítať kúsok s poslednej časti aby som vedela ako pokračovať... No nič. Chcem len povedať, že teraz už pôjde do tuhého.

Prebudila som sa na to, ako sa mi nejaký studený predmet dotkol ruky. Mala som na sebe divnú pyžamu, ležala som na tvrdej posteli a obliečky ma veľmi hrýzli. Keď som si privykla na pološero a zaostrila som, dozvedela som sa keď sa vlastne nachádzam.


Nemocnica. To hrozné miesto, ktoré som tak neznášala a nikdy som sa tam nechcela dostať.
"Lottie, si v pohode? Prepáč ja....fakt som nechcel. Nemal som na teba vyletieť,"nad posteľou sa skláňal Michal. Bolo vidieť, že bol veľmi nervózny, pretože mal strapaté vlasy a opuchnuté oči.
Z dverí vyšli ďalšie tri postavy. Mama, ocko a za nimi doktor. Všetci vyzerali ustarostene, no keď ma uvideli tváre sa im rozžiarili.
"Čo tu robím? Chcem ísť domov!"povedala som priškrteným hlasom.
"Miláčik, ešte nie. Ešte nie je ten správny čas,"odvetila mama. Jasné to je pre ňu typické. Myslí si že vie aké to je byť natrepaná v takejto košeli a byť napojená na kopu prístrojov s hadičkami.
"Tak dievča. Dnes ráno si odpadla pri hádke. Teda aspoň tak nám to popísal tento mladý muž," povedal, pričom si nasadil okuliare a premeral si Michala.
"Uhm..Nie. My sme sa nehádali. Ja som po ňom začla ziapať, pretože...pretože robil strašný bordel." v klamaní som "bola" fakt trieda.
"Aha, dobre. Budeme si ťa tu musieť ešte chvíľu nechať. Na pozorovanie. Príde k tebe sestrička a urobí potrebné opatrenia," povedal, pričom sa odšuchtal von z izby.

O hodinu neskôr...

Michal:
Sedel som na tvrdej stoličke v chodbe, hlavu som si opieral do dlaní a premýšľal. Prečo som ja debil po nej vyletel? Jasné bola to moja chyba. Nemal som sa tam hrabať. Predsa len..Ale prečo sa ma zastala?
V tom vyšla z dverí v tom oblečení, ktoré mala na sebe dnes ráno a chabo sa na mňa usmiala. Vstal som a bežal som k nej. Keď sa nám ruky dotkli, pocítil som, aká je krehká. Bola príliš slabá na cestu domov...
"Si si istá, že to naozaj zvlásneš?" opýtal som sa ustarostene.
"Môj milý, v týchto obliečkach z roku 5 by som aj tak dlho nevydržala. Tak už do mňa nehukaj!" vídím, že ten sarkazmus ju neopustí ani v tejto chvíli.
Celú cestu domov nepadlo ani slovo. Všetci boli ticho a počúvali rádio, až kým nezačla tá pesnička...
Milí polsucháči! Teraz príde pecka týždňa. One Direction Live While We are young!
Hey girl I´m waiting on ya, waiting on ya...
Myslel som, že s rodičmi sa bude chcieť o tejto šanci, ale na perách som jej zočil slabé Ešte nie.
Po cvhíli sa usmiala a začala sa kolísať do rytmu. Zaujímavé, ako jedna pesnička od piatich chalanov dokáže rozveseliť človeka. Mal som veľmi rád, keď sa takto usmievala...
"Takže, ja už asi pôjdem. A skoré uzdravenie.." hovoril som a zároveň som si obúval tenisky.
" A Michal. Vďaka za podporu. Si vážne niečo!" povedala.

Louette:
Tak, prišla tak chvíľa. Keď musím mame povedať o tom, čo sa stalo na tanečnej.
"Mami? Môžme sa porozprávať?"opýtala som sa, keď práve hľadala nejaké papiere.
"Jasné zlato, o čo ide?"
"Vieš. Naskytla sa mi skvelá príležitosť. Vieš One Direction. Tá skupina, ktorú nadovčetko milujem a..proste vieš koho myslím? Na tanečnej bolo zopár ľudí, ktorí s nimi úzko spolupracujú. A...Budú mať na Slovensku koncert spojený s projektom, pre mladých tanečníkov. VYBRALI MA!"
"Zlatko! Naozaj?" rozžiarila sa jej tvár a pribehla ku mne. "Vieš, takáto príležitosť sa nenaskytne každý deň, mala by si ju prijať."
"Vieš, to nie je všetko. Povedala som, že radšej si tým nie som istá a vzali inú. Ale o deň neskôr prišiel za mnou jeden chalan a dal mi číslo na manažéra. A potom sa niečo stalo, ja som odpadla a...myslím, že už je neskoro," skoro som sa opäť rozplakala, ale pripomenula som si niečo, čo ma vždy drží pri dobrej nálade.
"Kde je to číslo? Rýchlo im zavolaj! Možno nie je neskoro!" povedala napäto.
"Vieš, asi je už dávno na skládke," povedala som sa a odšuchtala som sa do izby.
Keď som za sebou zatvorila dvere, pohľad mi padol na pokrčený lístoček, ktorý žiaril na mojom stole.
Michal, ja ťa milujem!
S radosťou som sa načiahla po mobile a nervózne som vyťukala neznáme číslo.
"Prosím?"
"Ehm, dobrý deň. Tu je Lottie."
"Aká Lottie?!"
"Prepáčte. Charlotte" Kriste, asi som sa fakt mala premenovať...
"Aha, ty si tá,ktorá dostala druhú šancu, však?!"
"Ehm, áno. A tak som sa rozhodla, že ponuku príjmam"
"Keďže voláš až teraz, je tu jeden problém..."

 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement